Pôvodný obsah analýzy jednojadrového boostu musíme dementovať a veci uviesť na pravú mieru. Z monitorovacieho nástroju sme totiž nesprávne odčítali namerané údaje frekvencií a následne i zahrievania. Zmiatlo nás, že pre jednovláknovú záťaž procesory používajú na striedačku dve jadrá, čo je pomerne obohacujúce zistenie.
Za dezinformácie o tom, že majú procesory Intel Rocket Lake robustnejší boost než AMD Vermeer, sa ospravedlňujeme. Ono je to vlastne presne naopak. K takejto zásadnej chybe pri vyhodnocovaní údajov môže prísť vtedy, keď počítate s tým, že jednovláknová záťaž bude prebiehať iba na jednom jadre. To je však mylné presvedčenie.
Jednovláknová záťaž v tomto teste reprezentuje kódovanie nekomprimovanej zvukovej nahrávky (FLACu), čo je zároveň jeden z testov, ktorý bežne používame v rámci štandardnej metodiky na testy procesorov (podrobnejší opis testovania nájdete v tomto odkaze ). Na úvod si dajme graf, ktorý ilustruje výkon porovnávaných procesorov, aby ste mali lepšiu predstavu o tom, na čo sa viažu prevádzkové vlastnosti ďalej v článku.
Procesory Intel Rocket Lake i AMD Vermeer v záťaži v jednom vlákne používajú dve jadrá. Na jedno z nich sa však vždy aplikuje menší násobič a vo výsledku je tak nižšia i frekvencia. Výkon však zostáva až na malé výkyvy stabilné. To preto, že s podtaktovaním jedného jadra a pretaktuje vedľajšie a frekvencia pri jednovláknovej úlohe sa drží stabilne vysoko. A to i na procesore AMD Ryzen 9 5900X, ktorému sme teda dosť ukrivdili. Ten na rozdiel od Intelu „prepína“ medzi jadrami častejšie, čo znamená, že pri analýze iba jedného jadra sú časté a výrazne prepady až na hodnoty základnej frekvencie.
Mohlo by vás zaujímať: Ako meriame spotrebu , zahrievanie a frekvencie procesorov
Keď k takému to poklesu dôjde, tak jedno jadro frekvenčne takmer vždy nahradí druhé, ako to ukazuje i graf s priebehom frekvencií na dvoch jadrách. Takže neplatí, že má Intel Rocket Lake robustnejší jednovláknový boost, ako stálo v titulku tohto článku pred jeho opravou. Čo čert nechcel, je to presne naopak.
Core i9-11900K nedosahuje stabilne 5300 MHz, čo je hodnota, ktorú Intel pre boost jedného jadra uvádza. Priemerná dosahovaná frekvencia z aktívnych jadier je totiž o zhruba 40 MHz nižšia. AMD naopak v rovnakom teste pri takmer rovnakej spotrebe (Ryzen 9 je o 2 % úspornejší) dosiahlo na o 43 MHz vyššiu frekvencie, než je oficiálnych 4800 MHz. Robustnejší boost má teda z týchto dvoch procesorov Ryzen 9 5900X.
Ak bolo niečo v predošlom článku na túto tému správne, tak to bola informácia o zlepšení jednojadrového boostu Rocket Laku oproti Comet Lake, na tom sa nič nemení. Comet Lake (Ci9-10900K) si na 5,3 GHz v našich testoch nesiahol, hoci je takto v špecifikáciách uvádzaný rovnako ako pri Rocket Laku (Ci9-11900K).
Nedá sa však vylúčiť, že v inom prostredí (napríklad na inej základnej doske či s iným mikrokódom, my máme na MSI MEG Z490 Ace posledný dostupný BIOS, v17), prípadne iný kus Ci9-10900K sa nebu správať lepšie, to skalopevne tvrdiť už preventívne nebudeme. Takéto tvrdenia by už museli vychádzať z podobnejšej analýzy a nasimulovania viacero možných prostredí v kombinácii s rôznymi doskami, BIOSmi a podobne.
Nielen frekvencie, ale i zahrievanie jadier sme upravili s ohľadom na to, že záťaž prebieha na dvoch vláknach.
Pre viacvláknové testy (vrátane herných) používame snímač CPU Tdie (average), ktorý by mal fungovať podľa podobnej logiky, akou počítame a do grafov uvádzame maximálnu teplotu pre procesory Intel. A síce berieme z každého jadra maximum a z tieto maximá priemerujeme. CPU (Tctl/Tdie) by mohol viac pohladovať lokálne najteplejšie miesta (hotspoty) na čiplete, ktoré budú v jednovláknovej záťaži dosahované dosahované na aktívnych jadrách. Tento spôsob vyhodnocovania teplôt má znovu bližšie k postupom, ktorými sa dostávame k výsledným teplotám procesorov Intel.
Tak či onak treba tieto merania vždy brať s rezervou, tak ako všetky hlásenia interných snímačov. Iná cesta k ním ale nevedie, tak ako napríklad pri externých meraniach spotreby prúdovými kliešťami priamo na vodičoch.
